Zoznámte sa. Natália Milanová
Doma neviem obsedieť. Mám to už od rodičov, s ktorými sme každú voľnú chvíľu chodili na výlety. Preto som sa vždy venovala a doteraz venujem rôznym aktivitám.
So reinigen Sie Bauch und Hüften mit Bodybuilding – wie Berberitze beim Abnehmen hilft helios durch dragon pharma in deutschland mischung aus clenbuterol und yohimbin viagra online bodybuilding – studentenleben.
Kto som?
Narodila som sa v Bratislave ako Natália Gálisová. Rodičia sú lekári a ja som si vybrala tiež povolanie, ktoré je viac poslaním ako zamestnaním. Vyštudovala som učiteľstvo – slovenský jazyk a história a niekoľko rokov som aj učila.
Tam som zistila, že učebnice pre nadchnutie deťom nestačia. Preto som sa rozhodla napísať vlastnú knižku, ktorá vysvetľuje naše dejiny tým najmenším – Dejiny statočného národa slovenského. Veľkým vzorom mi bol Pavel Dvořák a jeho poňatie dejín.
Bežný život
Život poslanca
Moja stredoškolská profesorka Viera Gančová (kvôli ktorej som išla študovať učiteľstvo a mimochodom učila aj Dušana Tittela) tvrdila, že učenie je 10 percent o vedomostiach, ale 90 percent o hraní a podaní. Aj preto som založila zážitkové divadlo Equiteatro.
V našom zážitkovom divadle predstavujeme históriu Slovenska zábavnou a interaktívnou formou, v duchu hesla „ Ak mi niečo povieš – zabudnem, ak mi to ukážeš – zapamätám si to, ak to sám urobím – pochopím.“
K môjmu životu neodmysliteľne patria kone. Túžila som jazdiť od mala, pílila som uši celej rodine. Tá sa, samozrejme, bránila. Rodičia, navyše doktori a riziko úrazov nejdú dokopy. Nakoniec som si presadila svoje, jazdiť som začala a dodnes neprestala. Vďaka jazdeniu som mala možnosť spolupracovať s divadelno-kaskadérskou skupinou Borseus, či už ako výpomoc na filmovačkách alebo aj ako dablérka za rôznych hercov.
Do politiky som sa dostala vďaka práci pre Františka Mikloška. Počas pôsobenia v reklamnej agentúre mi dali na starosť jeho výjazdovú kampaň. Neskôr som pracovala pre iné subjekty až v roku 2014 som začala pracovať pre OĽaNO. Vo voľbách 2016 som sa stala druhou náhradníčkou a po vzdaní sa mandátu Jozefa Viskupiča a Eriky Jurinovej po zvolení za županov som v januári 2018 nastúpila ako poslankyňa.
O šesť týždňov sa mi narodil syn Maximilián, ktorý už od narodenia tak pozná každý kút a najmä každý výťah národnej rady. Je krásny, zvedavý a veľmi šikovný. Ako každý syn pre svoju mamu. Možno bude základom pre politickú dynastiu Milanovcov. 🙂
Rodina
Od atamana po vážený rod Dohnányovcov
Rodina je pre mňa základom všetkého dobrého. Z nej čerpám lásku, silu, pokoj. A vedomosti o minulosti. Ani tu nezapriem amatérskeho pátrača.
Často sa čudujem, čo všetko sa ešte stále o rodine dozvedám. Dokonca aj o tej najbližšej. Najviac ma dostalo, keď som sa o svojej babke z maminej strany, ktorú som mala najradšej na svete, dozvedela asi 15 rokov po jej smrti, že skvelo hrala na klavíri. Doma mala obrovské krídlo a pri spoločenských príležitostiach skvostne vyhrávala. Ale hlavne, že som vedela, že jej mama (prababka) vyhrala titul kráľovnej krásy a otec (pradedo) bol tatársky ataman. Asi odtiaľ je láska ku koňom. Len mi je záhadou, prečo nemám ani trochu hudobného sluchu.
Druhej babke z otcovej strany sa ako dcére bratislavského doktora Jozefa Španku dostalo tiež v hudobnom smere dobrej výchovy. Inak Španka bol doktor, ktorý založil podnik Slovenské Alkaloidy, dnes Slovakofarma Hlohovec…a tiež funkcionár HSĽS…až kým neodmietol židovský kódex. Následne vo svojom byte nad nemeckým veľvyslanectvom potajomky liečil partizánov a počas bombardovania Bratislavy zasa pomáhal ľuďom skrytým v rozostavanom tuneli pod hradným kopcom.
Keď k tomu prirátam deda Laciho, inak doktora Ladislava Dohnányho, vynikajúceho chirurga z váženej trenčianskej rodiny Dohnányovcov a príbuzného štúrovca a Hurbanovho spolupracovníka Mikuláša Dohnányho, vravím si, že mám v sebe asi kus génu z každého svojho predka. Som hrdá na taký vzácny intelektuálno – morálno – výkonný mix 🙂
Môj manžel a syn
Chvíľu predtým, ako som sa stala poslankyňou sa môj život totálne prevrátil hore nohami. Na svoje 33 narodeniny som si zaželala, aby som stretla muža svojho života. V posledný deň svojich 33 rokov som ho skutočne stretla, aj keď som ešte nevedela, že je to on. Zdal sa mi príliš podozrivý, najmä keď povedal, že pracuje v Novom Čase. O rok na to nasledovalo zasnúbenie. Minimálne dva roky som húdla o tom, že musím ísť do New Yorku a keď som sa tam dostala, aj som sa tam hneď zasnúbila. Na vrchole Empire State Building. Možno gýč, ale krásny. Bola som taká prekvapená, že som aj zabudla povedať áno.
Treba snívať, aby sa nám malo čo plniť. O tri mesiace po zásnubách bola svadba. A tehotenstvo. Manžel Lukáš Milan je novinár, aj keď k nim mám rezervovaný postoj, tak máme mnoho spoločného. Odhaľoval korupciu, dohadzovanie štátnych kšeftov kamarátom, podarilo sa mu článkami dotlačiť ministra obrany Františka Kašického k demisii a odkryl naplno košickú zdravotnícku chobotnicu za čo ho aj po rokoch ťahajú po súdoch. Je skvelé mať doma človeka, čo vám rozumie aj v práci aj inak. A skvele varí.
Náš syn Maximilián (ako inak, meno dostal po kráľovi Maximiliánovi II.) je naozaj našim kráľom. Neviem, čo sa nakoniec rozhodne Maximilián robiť, ale urobíme všetko preto, aby bol z neho slušný, férový, spravodlivý, milý ale nekompromisný chlap. Jednoducho Max Milan.
Moje aktivity
Kniha
Keď som učila, rozčuľovalo ma, že na Slovensku neexistujú texty o našej minulosti pre najmenších. Pritom všetky okolité krajiny majú na pultoch knihy zaoberajúce sa minulosťou od omaľovániek, cez ilustrované encyklopédie až po počítačové hry. Práve preto, aby si už najmenšie deti prostredníctvom zábavy, celkom prirodzene, vytvárali vzťah k svojej krajine.
A my? Nič. Dáme deťom povinnosť spievať na začiatku roka hymnu a budú svoju rodnú zem milovať až za hrob. Ale tak to nefunguje. Aj preto som sa pustila do napísania knižky pre deti, no nájdu si tam svoje aj dospelí. Akademici možno trošku ohŕňajú nos, že to nie je nuda, ale ja som aj na hodinách videla, že práve tie aj veselé zaujímavosti deti doslova hypnotizovali.
Preto som sa vzdala sa akademického poňatia v prospech nadľahčeného, jednoduchého, zrozumiteľného, zábavného štýlu v duchu hesla, že história predsa nie je žiadna nuda. V dvanástich kapitolách predstavujem našich predkov, od najstarších a najchlpatejších, po tých dnešných, senzačne udržiavaných.
Keďže je knižka určená najmä malým čitateľom, nechýbajú veselé obrázky a texty plné zaujímavostí, tajomností, pikošiek a príbehov, ktoré sa stať mohli, ale aj nemuseli. Na svoje si prídu aj dospeláci, ktorí nepochybne zistia, čo doteraz netušili. Napríklad, akú obľúbenú nadávku používal Ľudovít Štúr či fakt, že známy smajlík je náramne podobný vlajke Mórica Beňovského.
Druhé vydanie knihy som pripravovala v pôrodnici, keď som čakala na to, kedy sa malý Maximilián vypýta na svet.
Divadlo
Pôvodným zámerom Equiteatro bolo vytvoriť jazdecko-divadelnú skupinu, ktorá by spojila svet divadla, koní a kaskadérskych kúskov do (na Slovensku jedinečnej) formácie. Po dvoch veľkých projektoch konského divadla v rokoch 2011, 2012 sme zistili, že naše nadšenie je veľmi limitované, a to nie len poveternostnými podmienkami.
V roku 2013 sme sa usadili v Pisztoryho paláci a začali sa venovať zážitkovému divadlu najmä pre žiakov.
Vytvorili sme predstavenie ako Šaty Márie Terézie, Som Štúr, Ľudovít Štúr, Konštantín a Metod – Starosloviensky trhák, či Za tajomstvami mesta.
Jazdectvo a kaskadérstvo
Na koni jazdím už vyše 20 rokov. Až sa to ťažko číta. Vďaka jazdeniu som mala možnosť spolupracovať s divadelno-kaskadérskou skupinou Borseus, či už ako výpomoc na filmovačkách.
Prvý film bol Pribina, posledný symbolicky Posledná légia. Občas som bola dablérka hercov, či dokonca kaskadérka v rôznych vystúpeniach.
Na tie som potom nadviazala vlastným projektom, divadelno-jazdeckou rozprávkou „ O drakovi Fedorovi“, kde popri ľudských hercoch vystupovali aj špeciálne vycvičené kaskadérske kone. Kone ma mnohému naučili. Trpezlivosti, vedomiu, že poctivá práca prináša výsledky, že všetko môže byť lepšie, pokiaľ do toho vložíme lásku a čas, že spolupráca je najlepšia cesta na dosiahnutie výsledkov. A úrazy? Boli. A stále vravím, že keď človeka zocelí kôň, rana od človeka už toľko nebolí.
